Regenerujeme sa spomienkami na prítomnosť,

čím viac toho máme, tým nám toho nie je dosť.

Žijeme na úver, len raz to bude treba splatiť

.

a pobrať sa tam, kde sú už skoro všetci kamaráti.

.

Kruhy pod očami a v obilí, svetu vládnu iba debili.

Už sa nás čas pomaly nachýlil, padáme ako stromy.

Vravíme si: To ale predsa nie oni, to my.

To my sme boli privysoko a prinízko.

.

Chýba nám ten posledný skok do priepasti Nádeje,

ale nič sa ešte nedeje, ešte sa smejeme, tie deje

.

ktoré precválali našimi životmi,

.

.

.:.

(c) Anton Pižurný