P S Í K
(Letmá spomienka)
Bolo to takto:
Nevládal som už ani spať, ani dýchať. Ani žiť.
Všade som ju videl, hoci som ju už vlastne nevidel niekoľko dní.
Rozišla sa so mnou. Ako skoro každému chlapovi, zdalo sa mi to neskutočné, nepochopiteľné. Stále som veril, že sa ku mne vráti. Kdeže! Ona odo mňa odišla už dávno predtým, ako mi to oznámila. Iba ja hlupák som ešte žil v akejsi chimére nádeje.
Nespával som, nejedol, chudol som na tele aj na duchu. Keď som sa uvidel v zrkadle, zhrozil som sa. Hľadela na mňa vychudnutá, vyschnutá tvár s ovisnutými lícami, s umučeným pohľadom v dvoch tmavých hroboch.
.:.
Konečne sa mi ju podarilo zazrieť v ktorejsi krčme. Vošiel som celý uveličený, že ju vidím. Nevšímala si ma, dobre sa zabávala pri stole s akýmisi chlapíkmi.
Posadil som sa k neďalekému stolu. Zbadala ma, niečo zašepkala tomu pri nej, držal ju pod stolom za stehno, a prišla ku mne.
Sadla si oproti. Svet sa mi odrazu zmenil na rajskú záhradu. Zachrípnuto, s preskakujúcim hlasom som sa jej spýtal:
Zavolal som čašnícku a objednal som jej to. Vyzunkla pohár na ex, pozrela na mňa a zarehotala sa:
Vedel som, že má pravdu. To isté mi napadlo, keď som sa uvidel v zrkadle. S vyschnutým hrdlom som zo seba vysúkal iba:
Na chvíľu sa zarazila, sklopila pohľad. Možno to poznala… Čosi možno pochopila…
Ale hneď ju to prešlo, vstala, pohŕdavo na mňa pozrela, zasmiala sa a bez slova odišla.
Svet sa zrútil. Vyšiel som von. Na chodníku boli samé špaky, ľudia chodili okolo mňa, akoby sa vôbec nič nedialo.
Chcelo sa mi zaštekať…
.:.
Prestal som veriť v lásku. Ale dnes už viem, že láska predsa len jestvuje a že najsmiešnejší je pohľad na smrteľne zamilovaného básnika.