V Budapešti neďaleko železničnej stanice Keleti pályaudvar je príjemný park Jána Pavla II so záhonmi levandulí. Na jeho okraji mi padla do oka zaujímavá reštaurácia „U husára“, tak sme sa rozhodli, že ju vyskúšame.

.

Papanie bolo „nagyon finom“, jedol som to skoro hodinu. Na záver som si to ešte chcel poistiť dobrým kalíškom hruškovice a chcel som sa aj blysnúť svojou (síce chabou) znalosťou maďarčiny. U sympatického čašníka Laciho som si ju smelo objednal:

– Kérem szépen még egy villamos…!

.

Sympatický čašník Laco najskôr na mňa nechápavo hľadel. Moja priateľka sa odrazu začala smiať (vedela po maďarsky lepšie ako ja, veď pochádza z Dunajskej Stredy). To už začalo svitať aj Lacimu a tiež sa mu roztiahol úsmev pod bajúzmi.

.

– Vieš čo si mu povedal? . – pýta sa ma priateľka.

– No, že chcem ešte jeden kalíšok hruškovice. Čo sa smejete?

– Nie. Ty si mu povedal, že chceš jednu električku!

.

Tak som pochopil, že hoci mám rád výbornú hruškovicu Vilmoš, objednal som si Villamoš, čo je po maďarsky električka.

.

Účet vo forintoch lietal v tisíckach, ale Lacimu som dal tringelt, hoci nechcel, lebo že sa dobre pobavil.

Azapád neki!

.:.

(c) ap