…Levičania si na chvíľu vydýchli od Turkov a pustili sa naprávať škody. Aj u Hoszúovcov bol väčší ruch ako inokedy. Ďula Hoszú (čo po slovensky znamená Dlhý) merkoval svoju Jolanku. Jolanka sa pôvodne volala Johanka a pochádzala z Oravy. S Ďulom sa stretla na chýrnom Levickom jarmoku. Keď uvidela statného fúzatého Maďara, ako si mastí gágor pečenou husacinou, hneď jej oravské srdiečko zapišťalo. Ďulovi tiež nielen fúziskami pomykalo, keď zbadal driečnu Johanku. Bol tam však jeden zádrhel. On nevedel po slovensky, ona po maďarsky. Ale vynašli sa. Láska sa vždy dokáže vynájsť. Zhovárali sa – po nemecky.
Pravdaže, ich láske rodičia spočiatku nepriali. Keď však videli, že mladí to myslia naozaj vážne a keď videli ten priam posvätný oheň lásky v ich očiach a dušiach, nakoniec privolili. A urobili dobre. Manželstvo to bolo priam bukolické. Len jedna vec ich škrela. Johanka – Jolanka neskôr povila Ďulovi tri dcéry a žiadneho chlapca…
V Leviciach sa stal chov husí, predaj husacích štvrtiek a obchod s husacími pečienkami známym široko – ďaleko. Mesto malo na to ideálne podmienky, hlavne dostatok vodných tokov, nevyhnutných pri chove husí.
Najznámejšie boli husacie štvrťky – fertále (z nem. viertel = štvrtina) Neskôr však mesto vydalo zákaz predaja pečienok počas cirkevných sviatkov, lebo vraj krik predávajúcich i jedákov, podgurážených dobrým levickým vínom „leánka“ (v preklade dievčina) narúšal priebeh cirkevných obradov.
(úryvok z Povesti medzi láskou a smrťou)
