VEĽKONOČNÉ BARANČEKY
K sviatkom Veľkej noci sa v mojich spomienkach na detstvo viaže aj traumatizujuca spomienka.
Týždeň pred Veľkou nocou môj otec – veterinár kupoval mladé barančeky – jahniatka a raz aj kozičku.
Barančeky som mal veľmi rád, dlho som ich dokázal pozorovať a snažil som sa skamarátiť sa s nimi. Jeden baranček, taký so sivými kučierkami, bol veľmi bojazlivý, videl som dokonca, ako sa plný strachu hádzal o drôtený plot našej záhrady a strašne smutne békal tenučkým hláskom.
O pár dní si už na mňa trocha zvykol, dokonca mi jedol z ruky šalát. Nakoniec bol taký prítulný, že sme sa s ním na obojku so sestrami boli prechádzať v Schubertovom parku za plotom našej záhrady. Sestry mu dokonca priviazali na krk červenú mašľu, ale to sa mi teda vôbec nepáčilo.
Potom baranček zmizol, prebehla Veľká noc a o niekoľko dní sa v našej obývačke objavila na kresle prehodená jemná sivá kožušina. Bolo veľmi príjemná na dotyk, hriala a mama si ju niekedy uväzovala okolo pása.
Ja som si ju dával na vankúš a predstavoval som si, že som indiánsky náčelník, alebo lovec kožušín.
Po každej Veľkej noci pribudla jedna kožušinka v obývačke.
…Ani nechcite vedieť, aké som mal pocity, keď som si neskôr uvedomil, čo sú to za kožušinky…
Dnes už viem aj to, čo znamená baránok Boží. Ale dodnes som sa nezmieril s tým, že sme na dvore mali krásneho barančeka, obľúbili sme si, potom ho zabili, odrali z kože a zjedli sme ho… Ufff…
Ale inak mám jahňacinu aj kozľacinu rád.
.:.
(c) Anton Pižurný