Niektoré okolnosti ma prinútili stráviť niekoľko dní (a nocí) poležiačky v posteli s notebookom. (Našťastie nejde o Covid 19.) Využil som túto situáciu aj na to, že som si postupne za sebou znova pozrel aj všetky diely českého seriálu „Inženýrská Odysea“ z pera Jaroslava Dietla. Respektíve ním podpísané.
Určite netrpím spomienkovým optimizmom a nikdy som nebol členom žiadnej strany. S plným vedomím však znova píšem, že podľa mňa sú staršie české seriály jedny z najlepších na svete. Nechcem ich teraz porovnávať s tými súčasnými (často veľmi pochybnej konzumnej prvoplánovej kvality), či už sú produkcie slovenskej, alebo svetovej, ale je to tak.
Staršie české seriály sú plnokrvné príbehy skutočných ľudí v reálnych situáciách, nech už bolo politické sfarbenie doby akejkoľvek farby.
Vlastne pardon, predsa len majú české seriály napríklad s tými americkými niečo spoločné: – V pravý čas sa v divákovom vnútri ozvú emócie, ktoré mu v katarznom očistnom účinku zvlhnú oči slzami.
A o to vlastne tvorcom (nielen) seriálov ide: Spoločný prežitok udalostí, ktoré ako drobné zrniečka prachu v obrovskej púšti ľudskej pamäte tvoria oázy spolupatričnosti najmä v súčasnom obrovskom pekelnom kotli, pod ktorým ktosi neustále podkuruje.
.:.
(c) Anton Pižurný