Pán (nikdy ho nikto neoslovil súdruh) profesor Jozef Žitňanský bol poznačený rokom 1968. Za trest s nesúhlasom vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol preložený na zastrčené Gymnázium v Želiezovciach, hoci mal učiť na vysokej škole.
Našťastie pre mňa, študenta toho gymnázia.
Bol veľmi prísnym školským postrachom bifľošov a tolerantný k podivným kreatívcom. Učil dejepis a latinčinu.
Pán profesor Žitňanský bol abstinent. Ale raz bolo akési politické výročie a musel sa povinne do osláv zapojiť aj on. Tak si vymyslel, že vytvorí angažovanú požiarnu hliadku. On bol veliteľ, zobral si do nej mňa a ešte jedného spolužiaka. Veľmi dobre sa zabával, salutoval a vykrikoval heslá.
Najprv sme to nechápali. Potom sme si všimli, že je akýsi iný, jeho odmeranosť a distingvovanosť dostali trhliny. Zistili sme že to bolo z jeho odbiehania do kabinetu, kde mal fľašu vína. Nuž náš pán profesor to emočne nezvládol a dalo nám dosť roboty, kým sme ho pripitého trocha spacifikovali. Prvýkrát aj posledný. Bolo to také mrazivé a tragické, hoci by to malo byť komické.
Dochádzal z Levíc vlakom aj s ostatnými študentami na trase do Želiezoviec. Ako prvú hodinu sme mali dejepis, a mali sme písať písomku, no vlak meškal a tak prišli do školy po 8,30 hod., a pán profesor so zármutkom skonštatoval, že sa to prekladá na našu radosť….
A spolužiačka ktorá cestovala tým vlakom hovorila, že rušňovodič pri vystupovaní im z okienka kričal, či to meškanie stačí….
.:.