…Strieborný sitniansky rytier sa v útrobách tajuplného Sitna len chápavo usmial a pokračoval:
– Si múdry muž, vážim si ťa, ale neviem, či tam u vás na Žakýli viete všetko.
– Čo všetko?
– Čo sa tam vonku deje.
– A čo sa deje?
– Nuž okrem toho, že všetko to, čo sa nám zdá nepochopiteľné, všetky tie nezmyselné vojny medzi ľuďmi, medzi národmi, sú len bojom o moc malej hŕstky ľudí, ktorí sa chcú zmocniť vlády nad týmto svetom.
– Naozaj?
– Naozaj. Títo ľudia urobia všetko preto, aby získali svoju moc nad svetom.
– Ale prečo to robia?
– Prečo? Len sú to takí, ktorí čím viac majú, tým viac ešte chcú mať. Nezastavia sa pred ničím. Sú prekliati.
– Pred ničím?
– Áno, pred ničím. Neviem, či si už počul o tom čiernom more, ktorý sa rúti aj na našu krajinu.
– Niečo sa ku mne už dostalo. Vraj je to akási ukrutná choroba, ktorá zabíja ľudí, mrú zaradom všetci ako muchy.
– Áno. No a túto chorobu na národy zoslali práve tí, ktorých som ti spomínal.
– Ale toto je už tvoj výmysel! Toto by bol naozaj ktosi schopný urobiť?
– Ver mi, že áno. My tu, v tejto jaskyni to všetci už vieme. Vieme, že raz to skláti aj nás. Preto si ešte užívame, kým sa to dá.
Ľudovít sa zamyslel. To, čo mu hovoril strieborný rytier, malo svoj zmysel, zapadalo to do seba. Ale nemohol akosi prijať, že je to pravda.
– Strieborný rytier, ale predsa ľudia, ktorí vyznávajú Desatoro by toho nemali byť schopní.
– Veru, tí nemali. – prikývol mu a riadne si odhryzol z kusa pečeného mäsa zo stehna jeleňa zo Sitnianskych lesov…
Ľudovíta až striaslo. Vedel, že svet nie je v poriadku, ale že je to s ním až takéto zlé, to netušil. Vedel aj to, že morové rany sa vždy opakujú a budú opakovať. Ale to, že je vždy naozaj za tým nejaký zámer niekoho, to mu nešlo do hlavy. Ak je to zámer Najvyššieho, to by ešte prijal, lebo ľudstvo si stále píli pod sebou konár a mor je zdvihnutý Boží prst.
Strieborný rytier sa na neho stále priateľsky usmieval a stále ho niečím ponúkal. Ľudovít bol zvyknutý na odriekanie, na pôsty, na strádanie. Ale po tomto sa v ňom všetko zlomilo. Tušil že nebude žiaden Očistec a on skončí v Pekle. Nakoniec, meno Sitno, znamená Peklo. A na severnej strane nad Štiavnicou je vrch menom Paradajs – Raj.
Všetko sa v ňom vzbúrilo a začal sa napchávať a piť ako šialený. Strieborný rytier ho pobavene sledoval….
.:.
Anton Pižurný, povesť Žakýl (úryvok)