Ľudovít ostal sedieť ako obarený. Všetko sa mu zrútilo. To však ešte netušil, čo sa bude diať ďalej. Onedlho ho k sebe zavolal strieborný rytier a ponúkol mu kreslo vedľa seba.
– Ľudovít, ja viem, že si statočný bojovník, ktorý vždy hájil a obraňoval Svetlo.
– To je mojím poslaním.
– Na Veronku radšej prestaň myslieť, len ťa to iba zbytočne odvádza od toho, čo máš robiť.
– Veď ja už na ňu nemyslím!
Strieborný rytier sa len chápavo usmial a pokračoval:
– Si múdry muž, vážim si ťa, ale neviem, či tam u vás na Žakýli viete všetko.
– Čo všetko?
– Čo sa tam vonku deje.
– A čo sa deje?
– Nuž okrem toho, že všetko to, čo sa nám zdá nepochopiteľné, všetky tie nezmyselné vojny medzi ľuďmi, medzi národmi, sú len bojom o moc malej hŕstky ľudí, ktorí sa chcú zmocniť vlády nad týmto svetom.
– Naozaj?
– Naozaj. Títo ľudia urobia všetko preto, aby získali svoju moc nad svetom.
– Ale prečo to robia?
– Prečo? Len sú to takí, ktorí čím viac majú, tým viac ešte chcú mať. Nezastavia sa pred ničím. Sú prekliati.
– Pred ničím?
– Áno, pred ničím. Neviem, či si už počul o tom čiernom more, ktorý sa rúti aj na našu krajinu.
– Niečo sa ku mne už dostalo. Vraj je to akási ukrutná choroba, ktorá zabíja ľudí, mrú zaradom všetci ako muchy.
– Áno. No a túto chorobu na národy zoslali práve tí, ktorých som ti spomínal.
– Ale toto je už tvoj výmysel! Toto by bol naozaj ktosi schopný urobiť?
– Ver mi, že áno. My tu, v tejto jaskyni to všetci už vieme. Vieme, že raz to skláti aj nás. Preto si ešte užívame, kým sa to dá.
Ľudovít sa zamyslel. To, čo mu hovoril strieborný rytier, malo svoj zmysel, zapadalo to do seba. Ale nemohol akosi prijať, že je to pravda.
– Strieborný rytier, ale predsa ľudia, ktorí vyznávajú Desatoro by toho nemali byť schopní.
– Veru, tí nemali. – prikývol mu a riadne si odhryzol z kusa pečeného mäsa zo stehna jeleňa zo Sitnianskych lesov…
.:.
AP Povesti (úryvok)