(c) Stanislav H.
foto Alexander Gondor
Biela skrinka nie je určená iba detskému čitateľovi, ale Pižurnému sa podaril husársky kúsok, podáva nám ju cez prizmu detského hlavného hrdinu. Jeho slovníkom, jeho opisom rôznych čudesných vecí, akým je nádherné milovanie milencov v nočnom parku, či vstupom okupačných vojsk do pokojného mestečka. Dieťa tieto pre dospelých jasné správy a situácie podáva inak. A to je Pižurného majstrovstvo. Z nevinného kúpania v Hrone vykresliť drámu a z drámy čarovnú rozprávku, v ktorej starý krkavec zomrie v kurníku pre sliepky.
Clivota ľudskej duše, aj tá zbytočná, aj tá skutočná, sa zrazu pri čítaní rozozvučí raz ako symfónia od Bacha aj s jeho račím orgánovým obratom, aby zrazu znela ako skutočná rocková formácia. Čo všetko sa teda z Bielej skrinky dozvieme? Anton Pižurný v tomto diele nepodáva správu o stave vlastného sveta, ale správu o nás samých.
Spolu s ním totiž objavujeme tajomstvá planéty pamäte v nás a celkom nevdojak, ale vedome (sic!), musí čitateľ porovnávať to, čo je napísané s tým, čo sám vo vlastnom živote zažil, spoznal, skúsil. Interaktívnosť Bielej skrinky sa tak stáva veľmi symptomatickou črtou tohto Pižurného opusu. Pripomína sčasti Milanove Ferkove Hľadanie raja (2010), či Blahoslavove Hečkove slová v unikátnej knihe Čas je zlatý prach (2006), ale Bielu skrinku možno k týmto dielam len priradiť a nie ich porovnávať, keďže každé je originálne samo o sebe.
.:.
(c) Stanislav H.
foto Alexander Gondor