Kvety vlčieho maku

Každý strom je živá bytosť. Každá byľka je našou sestrou. Každý kvet, každá kvapka vlahy sú našimi životmi. Každá vlásočnica v liste stromu je žilou s našou krvou. Spolu s prírodou sme spolu vedno. Sme spolu jedno telo jeden duch. Ak zahynie príroda, zahynieme aj my. Ak zahynieme my, príroda to prežije.

Rozkvitnutá lúka je pokladnicou krásy a tiež lekárňou na všetky neduhy. Nielen tela, ale aj ducha. Máme to všetko vôkol seba ako dar. Tešme sa z neho, deľme sa oň navzájom. Len tak môžeme prežiť v pokoji a v pokore, hoci by búrky života skmásali naše listy, vyvrátili naše kmene. Sme zem a zem sme my.

Život človeka je krásny, ale aj smutný. Strieda sa v ňom život so smrťou. Chceli by sme veriť, že je to spravodlivo navážené, ale niekedy sa zdá, že to tak nie je, že prevažuje jedno, či druhé. Mali by sme sa preto tešiť z každého okamihu, pretože nik z nás nevie, ako dlho tu ešte pobudne.

Škoda, že si to uvedomíme zväčša len vtedy, keď nás prikvačí dáka choroba.
Ľudský život je krehký ako kvety vlčieho maku. Stačí sa ich nešetrne dotknúť, lupene opadajú a kvet umiera.