Určite máte skúsenosti so somrákmi, ktorí ustavične obťažujú svojich spoluobčanov s požiadavkami buď o drobné, alebo cigaretu. Používam výraz somráci (žobrajúci) nie „bezďáci“ pretože nie každý bezdomovec musí byť somrákom a naopak.
Somrujú buď o cigaretu (ak im nevyhoviete, nie zriedka sa stane, že dostaneme vulgárne vynadané), o drobné na jedlo, „na autobus“, na nocľah, na lieky, či na niečo iné. Nepohrdnú ani gastrolístkami. Nedávno sa pred nás, sediacich na lavičke, postavil chlapec, pýtal si cigaretu a vyrukoval s príbehom, že je invalid, lebo ho zrazil vlak…
Vynachádzavosť týchto ľudí je priam kreatívna. Najhoršie je, ak sa im podarí vytvoriť s vami prvý očný kontakt, potom sú neodbytní.
Ale včera sme zažili šok. Sedeli sme s priateľkou na lavičke a čakali na autobus. Tackavo sa k nám blížil muž, typický somrák. „Len žiaden očný kontakt“, povedal som polohlasom, „čo to bude, cigareta, drobné, alebo gastráče?„.
Ani jedno. Skôr, ako sme vstali a odišli radšej preč, somrák zo seba vysúkal vetu, z ktorej som v šoku doteraz:.
– Šéfe, nnnemáte pre mňa… nnnejakú robotu?
Na to, žeby priam túžil po nejakej práci, ale veru naozaj nevyzeral…
.:.
(c) Anton Pižurný